O myšiach a ľuďoch

Medzi Amerikou a Európou je veľa rozdielov. Jedným z nich je odlišná štruktúra súdneho riešenia sporov, ktorá má dopad na celé množstvo prvkov súdneho konania, ale jej spoločným menovateľom je jedna zásadná koncepčná odlišnosť: americký systém vychádza z presvedčenia, že najefektívnejšou cestou, ako dosiahnuť spravodlivosť, je umožniť čo najotvorenejšiu konfrontáciu sporových strán a úlohu súdu obmedziť na riešenie otázky, kto bol v tej konfrontácii presvedčivejší. Je to, samozrejme, mimoriadne zjednodušenie, ale na istej úrovni rozlíšenia platí aj v iných oblastiach, napríklad v akademickej diskusii. Nie je zriedkavé stretnúť sa v doktrinálnych prácach renomovaných profesorov s takými vyjadreniami na adresu práce ich názorových oponentov, aké by u nás viedli k žalobám na ochranu osobnosti. Môj „európsky“ disent v kauze interrupcie je striktne vecný, napísal som ho pred siedmimi rokmi vo funkcii poradcu ústavného súdu ako stanovisko k podaniu skupiny poslancov a v podstate celý sa stal súčasťou vedľajšieho stanoviska jedného z disentujúcich sudcov. Na tomto mieste ponúkam svoj „americký“ disent: kratší, skôr obrazný než vecný, viac „laický“ než právno-technický, a predovšetkým veľmi konfrontačný.

Rovnosť života

V roku 1846 sa Dred Scott, otrok afrického pôvodu žijúci v Spojených štátoch amerických, pokúsil právnou cestou dosiahnuť emancipáciu z otroctva. Opieral sa o celú škálu argumentov, počnúc od správnych predpisov jednotlivých štátov federácie až po ústavnú klauzulu rovnosti, ktorá znie: Všetci ľudia boli stvorení ako rovní. V roku 1857, po viac ako desaťročnici súdnych sporov, rozhodol Najvyšší súd USA, že na otrokov sa klauzula rovnosti nevzťahuje. Stanovisko väčšiny argumentovalo okrem iného(1) aj tým, že ak by sa Scottovi umožnila emancipácia, došlo by tým k zásahu do vlastníckych práv jeho majiteľa.

Aký je podľa vás rozdiel medzi tézou, že všetci ľudia sa síce rodia rovní, ale otroci nie, a tézou, že ľudský život je síce hodný ochrany už pred narodením, ale ľudský život mladší ako dvanásť týždňov prenatálneho veku nie? A aký medzi tézou, že ochrana vlastníckeho práva otrokára má prednosť pred ochranou rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach, a tézou, že ochrana súkromia tehotnej ženy má prednosť pred ochranou zatiaľ nenarodeného ľudského života? A medzi tézou, že narodený človek môže byť predmetom vlastníckeho práva iného človeka, a tézou, že život človeka mladšieho ako dvanásť týždňov prenatálneho veku(2) môže byť predmetom voľnej úvahy jeho matky? Ja sa domnievam, že rozdiel je jediný: prvé z týchto téz sú dnes všeobecne považované za príklad exemplárneho zlyhania súdnej ochrany ústavnosti, druhé sa, naopak, len nedávno stali súčasťou kánonu. Koncom minulého roka sa ústavný súd väčšinou hlasov uzniesol na tom, že zákonné pravidlo, ktoré tehotnej žene priznáva nárok na ukončenie tehotenstva kratšieho ako dvanásť týždňov, bez potreby uviesť akýkoľvek dôvod tohto zákroku, je v súlade s ústavným pravidlom, ktoré nenarodenému ľudskému životu priznáva nárok na ochranu. Tomuto záveru predchádza niekoľko desiatok strán veľmi podrobného zdôvodnenia. Ja sa v tomto pamfletickom komentári sústredím na jedinú otázku: Do akej miery je dnes ochrana práva tehotnej ženy na súkromie v rovnováhe s ochranou nenarodeného ľudského života(3). Podľa názoru väčšiny ústavného súdu je tá rovnováha akurátna, podľa názoru troch sudcov zo šesťčlennej menšiny rovnaká, aká medzi „niečím“ a „ničím“.

Pokiaľ ide o úroveň ochrany práva tehotnej ženy na súkromie, som presvedčený, že stačí odkázať práve na záverečný odsek bodu 1 odlišného stanoviska sudcov Auxta, Brňáka a Tkáčika, ktorí – vychádzajúc z vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľov Lipšica – pripomenuli všetky opatrenia, ktoré sa v ostatných rokoch vykonali za účelom posilnenia práva tehotnej ženy na ochranu jej súkromného a rodinného života. Disentujúci sudcovia v tejto súvislosti spomínajú hniezda záchrany, utajené pôrody a efektívnejšie mechanizmy osvojenia dieťaťa. V skratke, dopad takého „nechceného“ tehotenstva, ktoré sa skončí pôrodom, na súkromný život ženy bol zákonnou úpravou redukovaný tak, že vo vzťahu k tehotnej žene sa ťažiskom ústavnej ochrany stal jej fyzický a psychický komfort. Toto pohodlie je – pokiaľ to ako muž a otec smiem posúdiť – v tehotenstve skutočne zásadne oslabené. Inými slovami, je to určite individuálne, ale tých deväť mesiacov vie ženu dosť „vytrápiť“. Na druhej strane zákonná úprava dnes žene umožňuje „zariadiť si“ veci tak, aby vo svojom súkromnom živote bola napriek nechcenému tehotenstvu obmedzená práve len a len počas jeho trvania.

Zázrak tehotenstva

V tejto súvislosti nemožno opomenúť fakt, že z odôvodnenia nálezu vyplýva, že väčšina pléna sa k tehotenstvu stavia ako k okolnosti, ktorá sa žene jednoducho pritrafí. Žena akoby získala možnosť slobodne rozhodovať o svojom súkromnom živote až v okamihu, ako zistí, že je tehotná. Nechcem sa len kvôli efektnej pointe dopustiť rúhania, ale časovým situovaním rozhodovania ženy o svojom súkromí až za okamih počatia väčšina pléna akoby chcela konkrétnu skúsenosť jednej ženy spred dvetisíc rokov vztiahnuť aj na všetky ostatné. Potom niet divu, že vo vzťahu k ochrane súkromia ženy súd vonkoncom necíti potrebu rozlišovať medzi okolnosťami, ktoré skutočne môžu odôvodniť zvýšenú ochranu (napríklad otehotnenie v dôsledku znásilnenia), a okolnosťami, keď žena pred počatím so svojím súkromným životom naložila úplne slobodne a vedomá si účinkov, ktoré sa s takýmto konaním spájajú (napríklad otehotnenie v dôsledku konsenzuálneho nechráneného styku medzi dospelými). Rovnako som nikde v odôvodnení nezaregistroval žiadnu úvahu na tému ochrany súkromného a rodinného života otca nenarodeného dieťaťa mladšieho ako dvanásť týždňov prenatálneho veku. V skratke, tehotná žena – a práve a len táto žena – má právo na ochranu svojej súkromnej sféry, a to bez ohľadu na to, či táto sféra je alebo nie je bezprostredne ovplyvnená jej vlastnými dobrovoľnými rozhodnutiami, či zásah do nej je zásahom trvalým alebo dočasným a či ide o obmedzenie so širokými sociálno-psychologickými účinkami alebo so zníženým fyzickým a psychickým pohodlím. Pre takéto nuansy sa proste na tej matkinej strane rovnice nenašiel priestor.

A možno ho ani nebolo treba hľadať. Vec je totiž možno naozaj tak jednoduchá, ako ju podala sama väčšina pléna, keď celkom správne uviedla, že ak nemá počaté dieťa mladšie ako dvanásť týždňov prenatálneho veku voči matke žiadnu ochranu, potom je § 4 interrupčného zákona skutočne v rozpore s ústavou. Zároveň ale hovorí, že dieťa tú ochranu má. Nesúhlasiaca menšina tvrdí, že nemá. Posúďte sami: nasleduje citát, ktorý pomenúva, v čom podľa názoru väčšiny spočíva ochrana nenarodeného ľudského života vo vzťahu k rozhodnutiu matky o umelom ukončení tohto života:

„Ústavný súd sa predovšetkým nemôže stotožniť s tvrdením navrhovateľov, že zákon o umelom prerušení tehotenstva neposkytuje nenarodenému ľudskému životu v priebehu prvých 12 týždňov jeho vývoja žiadnu ochranu proti matke. Zákon totiž prednostne ustanovuje mechanizmus (procedúru), na základe ktorého môže byť prerušenie tehotenstva vykonané, pričom v rámci tohto mechanizmu sa pamätá tiež na záujmy nenarodeného ľudského života. Z analýzy právnej úpravy obsiahnutej v zákone o umelom prerušení tehotenstva vyplýva, že mechanizmus vyjadrený najmä v § 7 tohto zákona pôsobí aj proti neuváženému a skratovému rozhodnutiu ženy o umelom prerušení tehotenstva. Tento mechanizmus spočíva v štyroch následných krokoch nevyhnutných na to, aby jej bolo umelo prerušené tehotenstvo. Žena musí najprv o umelé prerušenie tehotenstva písomne požiadať. Následne sa podrobí lekárskemu vyšetreniu a absolvuje pohovor s lekárom, súčasťou ktorého musí byť aj poučenie ‚o možných zdravotných dôsledkoch umelého prerušenia tehotenstva‘. Toto poučenie je nesporne podávané aj s cieľom pôsobiť na tehotnú ženu, aby zvážila, či neodstúpi od svojho zámeru vykonať zákrok, čím sa zaisťuje nielen ochrana zdravia ženy, ale (aj keď to citovaná časť § 7 zákona o umelom prerušení tehotenstva výslovne neuvádza) tiež ochrana nenarodeného ľudského života. Lekár je pritom zrejme najvhodnejšou osobou na realizáciu ochrany nenarodeného ľudského života a pre ingerenciu v unikátnom vzťahu medzi nasciturom a jeho matkou aj s ohľadom na text Hippokratovej prísahy, ktorú lekári tradične po tisícročia skladajú a ktorá zosobňuje základný medicínsky etický kódex, pričom z nej zjavne vyplýva zásadný etický nesúhlas lekárskeho stavu s prerušením tehotenstva. Po pohovore s lekárom musí žena trvať na zákroku (§ 7) a následne uhradiť poplatok v zmysle § 11 zákona o umelom prerušení tehotenstva. Platná úprava teda zaručuje, že vôľa ženy preváži nad ochranou nenarodeného ľudského života až po zrelej úvahe opierajúcej sa aj o relevantné medicínske informácie sprostredkované v prístupnej forme.“

Ustanovenie § 7 interrupčného zákona znie takto:

„Žena písomne požiada o umelé prerušenie tehotenstva ženského lekára zdravotníckeho zariadenia príslušného podľa miesta jej trvalého pobytu alebo miesta pracoviska alebo školy. Lekár je povinný poučiť ženu o možných zdravotných dôsledkoch umelého prerušenia tehotenstva aj o spôsoboch používania antikoncepčných metód a prostriedkov. Ak žena na umelom prerušení tehotenstva trvá a ak zistí lekár, že sú splnené podmienky pre jeho výkon, určí zdravotnícke zariadenie, kde sa výkon urobí.“

Podmienky pre interrupciu do dvanástich týždňov prenatálneho veku sú podľa § 4 zákona žiadosť ženy a absencia zdravotnej kontraindikácie na jej strane. V skratke, ak tomu nebráni jej zdravotný stav, má žena nárok na to, aby život jej nenarodeného dieťaťa bol umelo ukončený, bodka.

Summa summarum, ochrana plodu pred matkou spočíva podľa väčšiny v tom, že (i) matka o ukončenie života plodu musí písomne požiadať, že (ii) lekár ju musí poučiť o možných zdravotných následkoch, že (iii) žena na zákroku trvá a že (iv) zaplatí poplatok. Keby to nebolo smutné, bolo by to smiešne. Skutočnou podstatou sporu tu totiž bol práve § 4, t. j. to, či je v súlade s povinnosťou chrániť nenarodený život človeka, ak sa jeho matka môže počas prvých dvanástich týždňov tehotenstva slobodne rozhodnúť, že vývoj tohto života bude ukončený. Väčšina pléna tvrdí, že áno, lebo za toto svoje slobodné rozhodnutie musí žena zaplatiť poplatok a musí na ňom trvať aj potom, ako ju lekár upozorní na možné zdravotné následky. Žiadne kvázi sofistikované konštrukcie však nie sú spôsobilé zmeniť nič na tom, že pri absencii zdravotných prekážok na strane ženy život človeka mladšieho ako dvanásť týždňov prenatálneho veku v plnom rozsahu závisí výlučne od slobodného rozhodnutia jeho matky. Ak sa tá rozhodne, že tento život bude ukončený, má na to zákonný nárok. Podľa názoru väčšiny znamená takýto právny stav primeranú rovnováhu medzi ochranou súkromia ženy a ochranou nenarodeného ľudského života. Nedá mi neodkázať na výstižné konštatovanie už citovaných disentujúcich sudcov, ktorí takúto ochranu nazvali jediným slovom: „nič“.

Ľudia a zvieratá

Neviem, či „nič“, ale viem, že takáto „ochrana“ je vo viacerých aspektoch menšia ako ochrana, akou disponuje napríklad život morského prasaťa, mačky alebo psa. Pes – na rozdiel od ľudského plodu – je z pohľadu občianskeho práva spôsobilý byť predmetom vlastníckeho práva svojho majiteľa, t. j. vecou. Život nenarodeného človeka mladšieho ako dvanásť týždňov je však pred terminačným rozhodnutím „panej“ tohto života za istých, celkom bežných okolností chránený menej, ako je život psa chránený pred rozhodnutím jeho majiteľa. Posúďte opäť sami. Podmienky, za akých je možné ukončiť nenarodený ľudský život, kratší ako dvanásť týždňov prenatálneho veku, už poznáme: žiadosť ženy, pohovor spolu s poučením, absencia zdravotných prekážok pre zákrok a zaplatenie poplatku. Podmienky, za ktorých je možné ukončiť život ktoréhokoľvek stavovca, sú nasledovné:

a) prípad nutnej obrany a krajnej núdze, b) usmrtenie jatočného zvieraťa alebo iného zvieraťa využívaného na získavanie produktov živočíšneho pôvodu, c) usmrtenie zvieraťa v schválenom pokuse, d) bezbolestné usmrtenie zvieraťa z dôvodu jeho nevyliečiteľnej choroby, závažného alebo rozsiahleho poranenia alebo jeho veku, ak je jeho ďalšie prežívanie spojené s nepretržitou bolesťou alebo utrpením; bezbolestné usmrtenie zvieraťa po predchádzajúcom zbavení vedomia môže vykonať len veterinárny lekár okrem skončenia utrpenia zvieraťa v naliehavých prípadoch, ak nemožno rýchlo zabezpečiť pomoc veterinárneho lekára, e) usmrtenie zvierat pri eradikácii, kontrole, prevencii a diagnostike chorôb a deratizácii, f) usmrtenie nechcených zvierat, ak pre ne nie je možné zabezpečiť náhradnú starostlivosť, g) ulovenie zvieraťa povoleným spôsobom. Iný spôsob ako jeden z uvedených zákon výslovne zakazuje.

Zákaz usmrtiť zviera inak ako za uvedených podmienok sa pritom vzťahuje na všetky stavovce, napríklad aj na doma chovanú myš. Rozdiel medzi psom a myšou tak spočíva najmä vo frekvencii, s akou je na jej zabitie možné použiť uvedené písm. e) alebo písm. c). Rozdiel medzi myšou a dieťaťom mladším ako dvanásť týždňov prenatálneho veku spočíva okrem iného v tom, že deratizácia ani lov povoleným spôsobom zatiaľ nie sú prípustnými zákonnými dôvodmi interrupcie (dieťa vyhráva nad myšou), ale inak môžete život svojej nechcenej myšky ukončiť len v prípade, ak pre ňu nemožno zabezpečiť náhradnú starostlivosť, zatiaľ čo život svojho nechceného nenarodeného dieťaťa aj v prípade, ak by preň náhradnú starostlivosť bolo možné zabezpečiť (myš vyhráva nad dieťaťom). Pes vyhráva v podstate bez výhrady, ak nie je besný: odhliadnuc od podmienky „nechcenosti“ spolu s absenciou náhradnej starostlivosti, pri ktorej nad dieťaťom vyhráva aj myš,(4) nesmie byť pes usmrtený z iného dôvodu ako nevyliečiteľnej choroby, závažného alebo rozsiahleho poranenia alebo veku, ak je ďalšie prežívanie spojené s nepretržitou bolesťou alebo utrpením. Navyše má nárok na bezbolestné usmrtenie, čo – pokiaľ mám dobré informácie – je pri potratoch úplne vylúčené. Ochrana psa sa rozsahom a štruktúrou dôvodov podobá skôr na ochranu dieťaťa staršieho ako dvanásť týždňov prenatálneho veku. Tieto deti, trúfam si povedať, jednoznačne vyhrávajú nad myšami a držia krok so psami a mačkami, s výnimkou toho nároku na bezbolestné usmrtenie – tam to pre zvieratá vychádza lepšie. Na druhej strane dieťa má výhodu v tom, že preň neplatí výnimka z povinného vykonania zákroku lekárom. Takže asi naozaj remíza.

Jeden podstatný rozdiel tu však zostáva: zatiaľ čo ústava nenarodený ľudský život výslovne koncipuje ako hodnotu hodnú ochrany a túto ochranu aj podľa názoru väčšiny ústavného súdu vymedzuje ako povinnosť, o ochrane života stavovcov v nej nie je ani slovo. Porovnanie so zvieratami sa vám možno zdá príliš cynické, ale paragrafy nepustia: život vašej korytnačky pred vami chránia dôslednejšie ako život dieťaťa, ktoré ste počali v dobrovoľnom spojení, ak je mladšie ako dvanásť týždňov prenatálneho veku.

Porovnanie so zvieratami „sedí“ aj z hľadiska intenzity zásahu do súkromia. Ako chovateľ troch psov a štyroch mačiek vo vekovom rozmedzí od dvoch do piatich rokov potvrdzujem, že rozhodnutie starať sa o ne predstavuje trvalý a výrazný zásah do súkromia. Nebudem vás obťažovať podrobnosťami, ale starostlivosť o domáce zvieratá má zásadný dopad na súkromnú aj majetkovú sféru starajúceho sa. Ponúknem ale inú ilustráciu mojej námietky.

Dajme tomu, že sa rozhodnete kúpiť si šteňa a že sa zároveň rozhodnete nadviazať intímne spojenie s inou osobou. Šteňa si po šiestich týždňoch prinesiete domov a vašu radosť z nového prírastku ešte znásobí správa, že ste vy sama tehotná alebo je tehotná osoba, s ktorou ste vy sám nadviazali to intímne spojenie. Počas najbližších šiestich týždňov bude pre vás podľa zákonov Slovenskej republiky jednoduchšie „zbaviť sa“ (rozumej „dať ukončiť život“) toho dieťaťa než toho šteňaťa. To môžete usmrtiť iba v prípade, ak sa vám nepodarí preň nájsť náhradnú starostlivosť, a navyše určite nie tak invazívnym a devastačným spôsobom, akým môžete dať usmrtiť svoje počaté dieťa, bez akéhokoľvek ohľadu na potenciál náhradnej starostlivosti oň. Počas dvanástich týždňov nasledujúcich po období, v ktorom šteňa požíva väčšiu ochranu pred usmrtením než ľudský plod, sa táto ochrana v podstate harmonizuje a dôvody, pre ktoré je možné ukončiť život ľudského plodu, sú v istom zmysle analógiou dôvodov, pre ktoré je možné ukončiť život mačky alebo psa.

Hoci teda ústava výslovne požaduje ochranu nenarodeného ľudského života a na ochranu narodeného zvieracieho života nijako neodkazuje, zákony tomu narodenému zvieraciemu životu priznávajú vyššiu ochranu než nenarodenému ľudskému, ak je mladší ako dvanásť týždňov. Medzi ústavnou a zákonnou úpravou je však podľa ústavného súdu súlad.

Príkaz pohodlia

Približne v rovnakom čase, keď vláda prijala nariadenie, ktorým chovateľom uložila povinnosti smerujúce k vyššiemu komfortu chovaných zvierat, napríklad aj tých myší, parlament zamietol novelu, ktorá vyžadovala, aby žene žiadajúcej o potrat bol poskytnutý sonografický záznam jej maternice. Je to zhoda okolností, samozrejme, ale keď už nič iné, je aspoň príznačná. Príznačná pre spoločnosť, ktorá rezignovala na rozlišovanie a ktorej najvyššou métou je pohodlie.

Nemyslím si, že by ústavný súd nemohol dospieť k záveru, ku ktorému dospel. Myslím si však, že nevyhnutnou podmienkou tohto záveru je predpoklad, ktorý ústavný súd výslovne odmietol, konkrétne predpoklad, že život mladší ako dvanásť týždňov prenatálneho veku nie je tým nenarodeným ľudským životom, na ktorý odkazuje ústava a ktorému priznáva nárok na ochranu. Za súčasného právneho stavu takýto život totiž žiadnu ochranu pred rozhodnutím matky nepožíva. Inými slovami buď život mladší ako dvanásť týždňov je ľudským životom, aj keď zatiaľ nenarodeným, a potom žiadosť ženy, pohovor a zaplatenie poplatku jednoducho na jeho ukončenie nemôžu stačiť, alebo takým životom nie je. Ak nie je, určuje hranice ochrany hodného života zákonodarca. Dnes je to, okrem iného (napríklad absencia genetického poškodenia), dvanásť týždňov. Zajtra to môže byť osem alebo šestnásť. Alebo tridsaťšesť.

Pred zákonodarcom tak ústava chráni nenarodený ľudský život rovnako, ako americká ústava pred 150 rokmi chránila rovnosť ľudí, keď občanom umožnila vlastniť ne-občanov. Nepriznať jedenásťtýždňovému životu ochranu, na ktorú má nárok život o dva týždne starší, je rovnako iracionálne, absurdné a svojvoľné ako zakázať otroctvo vo vzťahu k deťom do alebo nad pätnásť rokov alebo ľuďom s IQ do alebo nad 80. Ale ktovie, môžem sa mýliť a v 85. deň prenatálneho vývoja sa začína práve ten život, ktorý má právo na aspoň minimálnu ochranu. Zatiaľ, lebo o rok môžeme zistiť, že zákonodarca sa rozhodol tú hranicu posunúť a život sa bude začínať v 169. deň.

Rozhodnutiu amerického najvyššieho súdu vo veci Dred Scott trvalo približne pol storočia, kým sa stalo predmetom v zásade konsenzuálneho opovrhnutia. Už veľmi krátko po jeho vydaní však niektorých radikálnych abolicionistov viedlo k úvahám o úplnej strate legitimity najvyššieho súdu. Mnohí sú presvedčení, že rozsudok Dred Scott bol jedným z množstva faktorov, pre ktoré sa na Severe našla verejná podpora pre ozbrojenú konfrontáciu s Juhom. Nenarodené ľudské životy, na rozdiel od otrokov, nie je tak dobre vidieť a ich smrť nie je pre širokú verejnosť tak „graficky“ a sémanticky dostupná ako napríklad utrpenie novodobých otrokov a otrokýň v afrických baniach, na čínskych poliach alebo vo švédskych nevestincoch či utrpenie týraných zvierat. V niečom sú si tie osudy podobné. Sú to osudy bezmocných a nemých ne-osôb. Ich právna a spoločenská ochrana bezprostredne závisí od nasadenia tých, ktorí osobami sú, osobami s právom hovoriť a byť vypočutý. Ani otrok, ani počaté dieťa nemá svoj hlas a potrebuje „opatrovníka“. Národná rada ani ústavný súd takýmto opatrovníkom zjavne byť nechcú.

Autor je advokát, ústavný právnik a poslanec NR SR. V minulosti pracoval ako poradca Ústavného súdu SR. Jeho text vyšiel v revue Impulz, 2/2008