NOVINÁRI ZA ŽIVOT

Pochybný boj s populačnou bombou

František Múčka

Recenzia knihy Matthew Connelly: Fatal Misconception

Pri každom veľkom nešťastí s ľudskými obeťami sa nájde niekto, kto bude tvrdiť niečo v zmysle, že svet je preľudnený a podobné udalosti len ventilujú populačné napätie. Z podobného cynizmu sa vzájomne obviňujú zástancovia i odporcovia veľkých programov plánovaného rodičovstva. Tí prví tvrdia, že privádzať na svet deti bez dobrej životnej perspektívy je nezodpovedné. Najmä ak rast populácie spôsobí nárast chudoby alebo zvýšenú záťaž pre životné prostredie.

Tí druhí namietajú, že organizovanie reprodukčného správania iných a rozhodovanie o počte detí, ktoré sa majú narodiť, neprináleží byrokracii. Do toho celého vstupujú štátne politiky, ktoré sa represiami či podporou snažia určovať demografické trendy. No a ako sa to pri procesoch založených na predpokladoch o ľudskom správaní zvyčajne končí, výsledky bývajú iné, ako sa čakalo.

Prvý šok

Prvý veľký metodicky hodnoverne realizovaný pokus otestovať efekt plánovaného rodičovstva sa odohral začiatkom 50. rokov v Indii. Americkí výskumníci si vyhliadli osemtisíc vidiečanov, ktorých rozdelili do dvoch skupín. Prvej sa venovali spôsobom, ktorý sa podobal neskôr rozbehnutým programom plánovaného rodičovstva. Informovali ich o možnostiach regulovaného počatia a systematicky im každý mesiac poskytovali potrebné nástroje, predovšetkým antikoncepciu. Druhú skupinu nechali žiť po starom, iba pravidelne zhromažďovali dáta. Keď po piatich rokoch sumarizovali výsledky, zistili, že „zmodernené“ ženy mali viac detí ako tie, ktorým sa výskumníci nevenovali.

Podobnými štatistickými chuťovkami je prešpikovaná celá kniha profesora histórie na Columbia University Matthewa Connellyho. Keď k nim primiešal niekoľko údajov o demografickom vývoji, úrovni vzdelania či hospodárskeho vývoja, vznikol výnimočný pokus vysvetliť, čo sa odohralo v doteraz najväčšom sociálno-inžinierskom projekte v histórii. Korením sú málo známe či doteraz nezverejnené výroky hlavných aktérov politiky kontroly populácie. Tie sú často v protiklade s tým, čo zvykli hovoriť na konferenciách, v médiách a oficiálnych dokumentoch.

Zo strachu

Nemyslím si, že sme to nadobro spackali. Citát amerického demografa Franka Notesteina, ktorý stál pri zrode veľkej kontroly svetovej populácie, vystihuje hlavné tvrdenie knihy: projekt nevyšiel. Na vyše tisícke odkazov na dostupné i doteraz neverejné či neznáme dokumenty od globálnych neziskových organizácií až po Vatikánske archívy autor dokumentuje zlyhanie pokusu zasahovať do globálneho demografického vývoja. Na začiatku stáli matematické predpoklady britského ekonóma Thomasa Malthusa. Tvrdil, že vďaka pokroku v medicíne sa naruší základná demografická regulácia. Počet ľudí začne rásť geometrickým radom, zatiaľ čo ponuka jedla sa môže zvyšovať iba aritmeticky. Táto téza sa na prelome 19. a 20. storočia stala základom presadzovania veľkej kontroly vývoja populácie. Európa bola vtedy vystrašená zraniteľnosťou poľnohospodárstva. Choroba, ktorá devastovala úrodu zemiakov v Írsku, vyústila do hladomoru, chorôb a masovej migrácie. Predstava, že počet ľudí prekročí možnosti planéty uživiť ich, sa stala hnacím motorom pokusu o zvrátenie spoločenského vývoja. Kombinácia maltuziánstva a čoraz populárnejších Darwinových teórií sa po svetových vojnách stala východiskom pre novú paradigmu. Vyspelý svet začal vojnu proti sebazničeniu ľudstva. Za bojové pole si zvolil menej vyspelé krajiny. Mix vysoko vytýčených cieľov, strachu a arogancie zástancov kontroly pôrodnosti spôsobili, že z ohlasovaného ľudského práva plánovať rodičovstvo sa rýchlo stala agenda, pre ktorú bolo nutné mnohé ľudské práva obetovať. Mimo kontroly

Ambícia kontrolovať vývoj svetovej populácie sa zmenila na mániu. Z medzinárodných inštitúcií, mimovládnych spojenectiev a jednorazových programov sa rýchlo stala nadnárodná sila. Politika kontroly populácie sa rozširovala, a keďže sa považovala za osvetu či zdravotnícky problém, rýchlo sa jej dostalo krytia OSN. Okrem programov patriacich pod Svetovú zdravotnícku organizáciu vznikli špecializované inštitúcie. Najznámejšia je UNFPA, teda Fond OSN pre populačné aktivity. Mimoriadne vplyvnou sa stala i Medzinárodná federácia plánovaného rodičovstva (IPPF). S imidžom osvetových a humanitárnych organizácií konali často v rozpore s legislatívou jednotlivých krajín.

Myšlienke dostať svetovú populáciu pod kontrolu sa rýchlo darilo získavať aj súkromné peniaze. Rockefellerovci či Ford Foundation nalievali do systému stovky miliónov dolárov. Výsledkom kombinácie strachu z preľudnenia, nadnárodného politického krytia a množstva finančných zdrojov boli nevídané možnosti a tlak na rýchle konanie. Potreba vykázať činnosť zodpovedajúcu zdrojom a vplyvu prerástla najmä v regiónoch Ázie a Afriky do mašinérie podivných aktivít. Stav, ktorý tak vznikol, Connelly označil za systém, v ktorom sa snaha kontrolovať populáciu vymkla spod kontroly.

V záujme rýchleho šírenia programov krajinami sa ich prijatím podmieňovala ďalšia rozvojová pomoc či pôžičky od Svetovej banky. Plánovanie rodičovstva sa zmenilo na dotovanie potratov a zakladanie motivačných schém na dobrovoľné sterilizácie. Príkladom bola India 70. rokov a jej medicínske mestečká vystavané pre vykonávanie vasektómie a tubektómie s riadnou finančnou motiváciou. V časoch najväčšej slávy programov sa počet sterilizácií v krajine vyšplhal na štvrť milióna ročne. Že sa situácia vymkla z nastaveného formátu, si uvedomovali aj promotéri a sponzori programov. Preto po čase začali ponúkať nový typ argumentácie: Situácia pripomína vojnový stav, a preto treba prikročiť k zásahom, aké sa využívajú v mimoriadnych situáciách. Politika kontroly populácie mala zásadný vplyv aj na iné témy. Keď po medializácii drastických postupov začala upadať popularita myšlienky kontroly svetovej populácie, prišiel John D. Rockefeller s rebrandingom témy – na boj za práva žien. Hoci programy sa zásadne nezmenili, spoločenská debata o nich nabrala úplne iný rozmer.

Nejasný prínos

Po desaťročiach sa miera pôrodnosti v zainteresovaných krajinách prudko znížila. Napriek tomu, že dĺžka života, zdravotná starostlivosť či dostupnosť potravín sa rýchlo zlepšila. Čo skôr vytváralo predpoklad na jej zvyšovanie. Zatiaľ čo v polovici minulého storočia dosahovala globálna plodnosť hodnotu päť, o 30 až 40 rokov neskôr sa prepadla na polovicu. Vojnu proti populačnému rastu by tak naoko bolo možné označiť za úspešnú. Autor knihy sa však na dôvody zmeny a výsledky kampane výskumu pozerá skeptickejšie.

Prvá chyba pri experimentovaní bola nepoučiteľnosť. Nezáujem o predchádzajúce zlyhania bol prvý predpoklad na zlyhanie globálnych projektov, ktoré majú ambíciu diktovať zvyšku sveta, ako sa správať. V politike plánovaného rodičovstva sa napríklad dlho považovali za fakty predpovede vývoja. A téza, že populácie sa nutne budú rozmáhať. Hoci už vtedy sa ukazovalo, že predpovede sa napĺňali len s rezervami. A že demografia je predvídateľná menej, ako sa verilo.

Connellyho výskum vedie k záveru, že príspevok nákladných a agresívnych programov v chudobnom svete k zmene trendu nebol zásadný. Pokles pôrodnosti v porovnateľnom časovom období sa týkal aj ďalších rozvojových krajín, do ktorých programy nedorazili, alebo len v obmedzenej miere. Trend poklesu plodnosti sa navyše aj v exponovaných krajinách začal oveľa skôr, než sa programy rozbehli. Autor považuje za spornú i koreláciu medzi intenzitou programov a trendom poklesov plodnosti. Naopak, oveľa jasnejšia sa javila kauzalita medzi vzdelaním a plodnosťou. V rozvojových krajinách šiel pokles pôrodnosti ruka v ruke s poklesom počtu analfabetov. Kontrolóri populácie si prisvojili niekoľko zásluh. Tvrdia napríklad, že rozmontovaním populačnej bomby vytiahli Áziu z chudoby. M. Connelly to odmieta. Dôkazy prepojenia poklesu plodnosti a rastu hospodárskej produkcie na obyvateľa stoja na hlinených nohách. Rast produktivity sa skrýva skôr v osvojovaní si nových technológií a v raste vzdelávania. Na druhej strane sa tiež ukázalo, že tak ako je ťažké regulovať počet detí, tak je komplikované motivovať k zvyšovaniu natality. Ak ľudia plánujú mať menšie rodiny, je ťažké uplatiť ich, aby sa tohto rozhodnutia vzdali. Ak by sa štáty, svetové organizácie a vlády nestarali do toho, aká plodnosť je pre spoločnosť najlepšia, svet by vyzeral úplne inak. No počet ľudí v ňom by sa zásadne nezmenil, tvrdí autor.

Málo kritikov

Nájsť relevantného kritika knihy nie je jednoduché. The Economist či Financial Times ju zaradili medzi to najlepšie, čo sa minulý rok v populárnej vede napísalo. Keď ju recenzoval New Scientist, stručne jej vyčítal nedostatok presvedčivejších prepojení medzi jednotlivými základnými tvrdeniami. Hoci nepoukazuje na konkrétne chyby, čitateľ môže mať pocit, že niektoré tvrdenia treba vyargumentovať poctivejšie. Napríklad základné tvrdenie, že fenomén poklesu plodnosti v chudobných krajinách by sa odohral v porovnateľnej miere aj bez spomínaných drastických kampaní.

Autor si totiž pomáha porovnaním so štátmi, kde k prepadu pôrodnosti došlo aj napriek tomu, že podobné kampane sa tam nerealizovali. No v tejto skupine sa nachádzajú vyspelejšie štáty, ako boli tie, kde boli kampane aktívne. Jeho odvolávanie sa na dôkazy, podľa ktorých plodnosť nekoreluje s chudobou, tiež nemusia presvedčiť všetkých. Pri odvodzovaní vzťahov medzi ekonomickým rastom a správaním nemusia mať agregátne ekonomické dáta kľúčovú úlohu. Dôležitá je i štruktúra rastu, jeho geografické rozloženie a počet ľudí, ktorí z neho ťažia. Dôležité môžu byť i zmeny v spoločenskej klíme. Slovenskí demografi by vedeli rozprávať.

Napriek tomu sa nemožno nestotožniť s odporúčaním New Scientist: ak už nič iné, je to extrémne zaujímavé čítanie o tom, ako sa vlády, neziskové organizácie či jednotlivci v mene svetového blaha nebránili využívať mimoriadne obskúrne metódy.

Matthew J. Connelly sa ako historik venuje najmä moderným dejinám. Je autor knihy Diplomatická revolúcia (2002) o taktike, ktorou sa Alžírsku podarilo získať svetovú podporu pre vyhlásenie nezávislosti od Francúzska.